17 July 2015

O TOM, PREČO SOM SA ODMLČALA...

V tomto príspevku nebude recept, nebude ani o sladkostiach, a bude dosť osobný a ak hľadáte iba sladké recepty, ani sa do neho nepúšťajte..
 
Dnes vám chcem povedať o tom, prečo som sa odmlčala. Viete, nemala som čas, naozaj! A pokúsim sa, aby tento dôvod po dočítaní dával zmysel.

Ani neviem, kde začať. Je toho tak strašne veľa. Tak to skúsim zobrať podľa sledu udalostí. Sled udalostí, ktorý prevrátil celý prvý polrok 2015 naruby, spustil 17. november. Voľný pondelok. Večer som sedela na gauči v teplákoch s notebookom na kolenách a čítala som si pracovné maily (v UK - sídle firmy, kde pracujem - je 17. november najobyčajnejší deň v roku a všetci usilovne mailujú..). Môj teraz-už-manžel-vtedy-ešte-frajer sa vrátil z floorbalu, prezliekol sa do pyžama, prikolenačkoval ku gauču s krabičkou v ruke a spýtal sa, či si ho zoberiem za muža.. Vzhľadom na to, že už je manžel, asi je jasné, ako som odpovedala. Radosť veľká, hurá, budem sa vydávať, budem krááásna nevesta a budem nosiť obrúčku a tak.. Po tridsiatke človek už váha, či sa to vôbec podarí a reči ako "dnes už je iná doba" trocha uchlácholia, ale povedzme si úprimne, nie je to nič moc. Tak sme na oslavu vypilu fľašu prosecca, zavolali našim mamám a bolo :)
O pár dní sme začali riešiť termín. Minulý rok sme absolvovali tri svadby (na dvoch som chytila kyticu!) a tak sme vedeli, že chceme svadbu v piatok. Lebo to bolo super, zobudiť sa v sobotu doobeda a mať ešte celý víkend pred sebou. Prvý voľný piatok, kedy by už mohlo byť relatívne pekné počasie padol na 1. máj. Nie, nie sme úchylní na štátne sviatky, iba dosť pragmatickí a praktickí (chápete, aby si ľudia nemuseli kvôli našej svadbe brať dovolenku, keď už má byť v piatok). A potom to začalo - nekonečný svadobný TO DO list a nekonečné množstvo otáznikov. Miesto?, fotograf?, torta?, koláče?, slané?, jedlo?, alko/nealko?, šaty?, topánky?, šaty po polnoci?, topánky po polnoci?, oblek?, kapela?, DJ?, svedkovia?, prvý tanec?, program?, starejší?, výzdoba?, svadobná kytica?, miesto na obrad?, administratíva na úradoch?, miesto na fotenie?, koľko ľudí? zoznam pozvaných?, zoznam nepozvaných?, oznámenia?, pozvánky?, výslužky? a darčeky pre hostí?, líčenie?, účes?.. O veľa veciach bolo treba najprv rozhodnúť a potom vybaviť to, pre čo sme sa rozhodli. Ak máte chuť nazrieť do toho, ako sme sa rozhodli a čo sme vybavili, tak tu :)
Ak by sme však počas toho polroka vybavovali iba svadbu, bolo by to úúúplne v pohode a ja by som s prstom v nose mala čas aj piecť aj písať.. Ale nám bolo málo. V rovnakom čase sme sa rozhodli, že by bolo super kúpiť si nový byt. Tak nám ho teda banka kúpila a 29. decembra 2014 sme dostali kľúče k nášmu novému spoločnému bytu. K bytu nezariadenému. S tým, že sa na Veľkú Noc presťahujeme do toho nového, lebo už bude zariadený. Ambiciózne a naivné, čo? Že v apríli už budeme riešiť iba svadbu.. hahaha, teraz sa na tom už bavím, ale apríl bol zabijak! Tak sme teda roztočili ďalší kolotoč spolu s naším architektom. Ďalšie otázniky a ďalšie vybavovačky. Jasno sme mali aspoň v štýle zariadenia bytu (vďakabohu, máme podobný vkus a vo veciach, v ktorých sa nezhodneme, dokážeme urobiť kompromis, alebo jeden z nás povie, že mu na tom až tak nezáleží a nechá rozhodnúť toho druhého). Prerobíme kúpeľňu alebo to necháme tak?, kuchynská linka? (najväčší otáznik a najdlhšie diskusie - pochopiteľne), obývačka?, posteľ? svietidlá? sedačka?, koberce?, šatník?, skrine? jedálenský stôl?, stoličky?, knižnica?, záclony?, závesy?, nábytok na terasu? Je jasné, že na Veľkú Noc nebolo hotové takmer nič. Sťahovali sme sa do bytu s polodorobenou kuchyňou, bez nábytku, bez postele, bez skríň a šatníka, s tým, že o mesiac máme svadbu. Bolo mi do plaču.
Ale to ešte nebolo všetko. Môjho manžela čakali v júni štátnice a pár dní pred svadbou odovzdával diplomovku. Už si asi myslíte, že naozaj nie sme normálni.
Od apríla do júla sme teda boli v jednom kole - doslova, ale každý jeden míľnik stál za všetky drobné a nič na svete by som nezmenila.
 
V polovici apríla som mala nezabudnuteľnú rozlúčku so slobodou s naj ženami :)
 
 
28. apríla som skončila cukrársky kurz
 
1. mája sme mali parádny svadobný žúr, na ktorý som si samozrejme makrónky piekla sama :)
 
15. mája som zmenila pracovnú pozíciu - to len tak medzi rečou :) a aby sme to oslávili, vybrali sme sa na predĺžený víkend do Toskánska, kde som stihla aj pomáhať v kuchyni..
 
 6. júna môj manžel zoštátnicoval a potom sme išli na ozajstný honeymoon
 
a po návrate sme išli pre diplom...
 
 
...a medzitým všetkým sa nám podarilo aj dokončiť byt.
 
A to je koniec príbehu o tom, prečo som sa odmlčala. "Nemala som čas" už dúfam neznie ako tá najpraobyčajnejšia a najúbohejšia ničnehovoriaca výhovorka.
 

1 comment:

  1. Práve som si prečítala tento mega článok. :D
    Keď sa ide niečo riešiť, tak extrémisticky. Niečo mi to silne pripomína. :D Ďakujem Ti veľmi pekne, budem nato myslieť, keď sa budem dostávať do stresov. Zažívam niečo podobné. :D

    ReplyDelete