MAKARÓNKY, MAKRONKY, MACARONS...

Makarónky, v angličtine, francúzštine aj v taliančine macarons, mne sa viac páči české "makronky"..

Dnes sa s vami nepodelím o recept, ani o žiadne špeciálne tipy a triky ako vyrobiť dokonalú makronku, na to ešte bude dosť času a priestoru. Dnes sa s vami podelím o moju osobnú cestu k týmto malým krásnym potvorkám.

Príbeh sa začína v júli 2013. Frajer ma zobral na neskoré raňajky (dajme tomu, že "brunch") na Naschmarkt do Viedne. Ešte som na Naschmarkte nebola, takže to bolo moje "tenkrát poprvé". Po viedenských raňajkách, motaním sa medzi stánkami s jedlom, koreninami od výmyslu sveta, starožitnosťami a všemožným "junkom", ktorý na klasickom blšáku nájdete, sme vošli do cukrárne OBERLAA plnej malých farebných piškót zlepených ťažko identifikovateľnými krémami. Balili ich do krásnych malých krabičiek a ja som ich chcela. Veľmi. Ako klasická ženská - je to pekné, chcem to! Tak som kúpila jednu krabičku pre mamu s nádejou, že sa podelí..:) Ja - kuchársky aj pekársky analfabet - som ani nevedela, čo som kúpila. V tom čase som zvládala upiecť bublaninu (aj tá sa nie vždy podarila), alebo spraviť smotanovú tortu s piškótami alebo nepečený cheesecake. Frajer povedal, že sú to macarons a že to je taká vysoká škola pečenia... Hmmm, škoda, sú také pekné. Mama sa tešila, aj všetkým chutili, ale ja si na chuť veľmi nespomínam. Ľudia, ktorí milujú makronky svorne hovoria, že to bola láska na prvé zahryznutie, opisujú presné chuťové vnemy, ktoré im takmer zmenili život.. Mne ostali v pamäti dve veci:

"krááásne" a "vysoká škola pečenia" a tým sa dostali na pekársky piedestál, na ktorý som sa dlho neodvážila siahnuť..

Na jeseň 2013 som sa presťahovala k frajerovi, ktorý na rozdiel odo mňa skutočne vie variť a navyše má kuchyňu, v ktorej je všetko. Naozaj všetko, od škrabky na zemiaky a desiatich panvíc rôznej veľkosti a tvaru až po krásnu sklenenú formu na bábovku a cukrársky sáčok. V telke išla buď TV Paprika alebo ESPN a keďže ja šport radšej robím ako pozerám, Papriku som tolerovala viac. A tam som spoznala Lorraine Pascale a do veľkej miery vďaka nej, som sa postupne odvážila skúsiť aj komplikovanejšie recepty ako už spomínaná smotanová torta s piškótami.

V plne vybavenej kuchyni to bolo naozaj ľahké, išlo to a všetkým chutilo.. Jesenná mánia behania okolo rúry vyvrcholila vianočným pečením. Napiekla som pre celú rodinu a strašne ma to bavilo. Postupne som zistila, že pri pečení strácam pojem o čase, večne prítomný mobil odkladám - nech zvoní, pípa, čokoľvek, usmievam sa, tancujem v kuchyni a hlavne, vždy čupím pred rúrou a pozerám ako sa koláč pečie. Vtedy som šťastná, tak naozaj.

Vo februári už som sledovala veľa blogov o pečení a viacerí písali, že tie makronky nie sú až taká veda.. Tak som ich skúsila. Asi všetci poznáte šťastie začiatočníka - áno podarili sa a povedala som si - toto, že je vysoká škola pečenia? pche, no určite.. Ale podarili sa na dlhý čas prvý a zároveň posledný krát. Keď sa druhý raz nepodarili, začala som pátrať, po knihách, po "zaručených" tipoch a trikoch. Skúšala som rôzne recepty z blogov aj z kníh, stále to nebolo ono, praskali, občas som v zlosti vyhodila celé plechy. Potom prišiel aj Pierre Hermé a jeho Macarons.

Nakúpila som si všetko, čo odporúčal, no začínala som sa báť neúspechu a z nepochopiteľných dôvodov som sa neodvážila skúsiť majstrov recept. Povedala som si - chce to rady odborníka, kurz, čokoľvek, lebo sama to asi nedám. V apríli som bola na kurze v malej dedinke pri Prahe u Lucii. A tam sa to zlomilo. Tam som pochopila, kde som robila chyby. Nie veľké chyby, nič zásadné, samé drobnosti, ale o tie drobnosti pri makronkach ide. V tom je tá "vysoká škola pečenia" a v tých malých drobnostiach je tajomstvo toho, že sú "krááásne". A tak som sa ešte po niekoľkých postupných doladeniach dostala sem.. 

 Ešte stále ich však trocha dolaďujem a ešte stále čupím pred rúrou, ale už netŕpnem, či nepopraskajú, alebo nenarastú, iba sa jednoducho rada dívam, ako im rastú korunky.. :)